“Toto stúpanie môže rozhodnúť celú Vuelta,” hovorí Nairo Quintana . Áno, tu nájde svoj ideálny terén. Tu sa jeho jazdecké vlastnosti môžu prejaviť najvýraznejšie.Tu v roku 2016 zvíťazil.
“Ale naozaj rozhodne až predposledný deň v Andorre,” oponuje lídrovi Movistar Miguel Ángel López , líder Astany.
Je pred nimi 178,2 kilometra pätnástej etapy, začínajúce na perifériu Ovieda, ponúkajúce na svojej trati celkom štyri tisícky výškových metrov, a vrcholiacej 11,7 kilometra dlhým stúpaním k jazerám Covadongy.
“Lagos majú reputáciu hory, ktorá bolí , “hovorí Alberto Contador , expert Eurosportu. “Niektoré úseky sú tu naozaj tvrdé.”
Navyše nezabúdajme, ide o tretí horskú etapu v rade. Významnú úlohu už zohrá aj to, ako ktorý vrchár dokáže regenerovať.
“Kombinácia troch horských dní je oveľa komplikovanejšie ako jedna obtiažna horská etapa, ktorá čaká na konci závodu v Andorre,” pripomína Contador a veštia: “Pre mňa je teraz na Covadonze aj v celej Vuelte favoritom číslo jeden Quintana. Tiež preto, že vie, ako sa vyhrávajú Grand Tour. ”
Zatiaľ kolumbijský líder stajne Movistar stráca z tretej pozície poradí 25 sekúnd na vedúceho Simona Yatesa z Mitchelton-Scott a 5 sekúnd na svojho tímového kolegu (a snáď aj pomocníka) Alejandro Valverdeho.
a kam presne sa teda dnes vydávajú?
Nehľadajte na konci tejto etapy rušné horské stredisko s mnohými hotely, nenašli by ste ho.Pripravte sa naopak na čarokrásne miesto, romantickú náhornú plošinu, hodiaci sa oveľa skôr k rozjímaniu.
Je to výšľap do kraja nikoho (pokiaľ opomenieme tá stáda pasúcich sa kráv). Cesta, ktorá do tohto kraja vedie, je za bežných okolností skôr vyhliadkovou cestou.
V itinerári španielskej Grand Tour sa Lagos de Covadonga objavujú až od ročníka 1983. Od tej doby sa však stali rodinným striebrom Vuelty a ich ohlas rástol, až si denník El Mundo dovolil napísať: “Je to bez debát nejsymboličtější stúpanie tohto závodu. ”
Ten strapec hôr na severe Španielska, ktorý ako by bol predĺženou paží Pyrenejí, dostal hrdý názov Picos de Europa. Vrcholky Európy.V pradávnych časoch vymysleli tento názov námorníci, pre ktoré pri návrate z ďalekých plavieb Picos často predstavovali prvý pohľad na rodnú krajinu.
Cez Kantábrii, Astúrii a León tiahnu sa skalnaté hrebene, dvetisíca velikáni, hlboké rokliny a zelené pláne. Tu bol v roku 1918 vyhlásený prvý národný park Španielska. Tu, na najsevernejšom výčnelku masívu a iba 20 kilometrov vzdušnou čiarou od pobrežia, sa nachádzajú aj dve ľadovcové jazerá Enola a Ercina. Jazera Covadongy.
Scenérie berie dych.
Okolitá krajina akoby inšpirovala J. R. R Tolkiena k jeho bájne Stredozemi.Po trávnatých lúkach by tu mohli chodiť elfovia, v hlbokých jaskyniach kutat trpaslíci au okúzľujúceho jazera, v ktorého hladine sa odráža prstenec okolitých hôr, by čaroval Gandalf.
Je to miesto majestátne, magické a tajuplné, preniknuté históriou i epickými bitkami o slobodu, ktoré si tiež v ničom nezaostávajú s tými Tolkienovými. Práve tu začala reconquista. V roku 718 tú družina kresťanských bojovníkov, vedená vizigótskym šľachticom Pelayo, porazila oveľa početnejšie maurskej vojsko a podľa legiend tým dala prvý podnet ku znovudobytie celého polostrova.
V Covadonze si Don Pelayo vytvoril svoju základňu, odkiaľ bojoval o utvorenie Kráľovstve Astúrskeho, ktorého vládcom – stále sídliacim v Covadonze – sa neskôr sám stal.Dnes je pochovaný v tunajšej jaskyni, ktorá sa stala pútnickým miestom, a kde bol podľa povesti požehnaný Dychom Panny Márie, keď sa pred pamätnou bitkou zjavil pred svojimi vojakmi.
Bránou ku stúpania na Lagos de Covadonga je údolie riečky Selly a mestečko Cangas de Onis. Stojí v ňom aj hotel El Capitán, kde pred 22 rokmi skončila kariéra legendárneho Miguel Indurain.
Pri hoteli, kde mala jeho stajňa Banesto nocovať, zajazdil demoralizovanej a prohrávající Indurain v priebehu etapy na Lagos de Covadonga k pravému okraju cesty a zastavil. Vzápätí prešiel ceste a namieril si to priamo k recepcii. Dal koleso mechanikovi, vošiel dnu – a to bolo naposledy, kedy ho videli v pretekárskom drese.
V dedinke Soto de Onis, u baziliky z konca 19.storočia, potom 11kilometrové stúpanie naozaj začína. Spočiatku je cesta krytá zmiešaným lesom a osempercentný stúpanie je nezáludné. Na treťom kilometri sa však zrazu “zlomí” do 14 percent.
Po šiestich kilometroch naraz okolité stromy miznú, krajina sa otvára a ocitáme sa v kráľovstve rozoklaných skál, strmých zrázov a žltých horských kvetín – ale aj medveďov, vlkov, orlov a supov. Obrovskí dravce s dvojmetrovým rozpätím krídel krúži vysoko na oblohe.
Obtiažnosť stúpanie potom dočasne poľaví, ale to už sa jazdci blížia k tunajšej “krížovej ceste”, k 800metrové a až 17-percentný brutálny múru La Hueseře.
Je to ponuré miesto. V preklade znamená Kostnice.Kosti stoviek padlých vojakov z vizigótske-maurských bitiek ôsmeho storočia sú tu pochované
Ktoré bojovníkmi “pochová” La Huesera tentoraz?
Povrch cesty už nie je tak desivý ako v raných časoch etáp na Lagos de Covadonga, kedy sa závod na rozbitom asfalte, plnom štrku a kamenia, menil občas vo slalom medzi dierami a prekážkami. Napriek tomu už strmosť Huesery je testom pravých vrchárov.
Ani ďalšie dva kilometre s 12 a 10 percentami nedovoľujú poľaviť.
Mirador La Reina je posledným prudkým segmentom pred dvoma zjazdy, ktoré prídu na záverečných troch kilometroch. Pre tých, ktorí nechcú s nikým ďalším spurtovat o víťazstvo, ponúka Mirador La Reina ideálna príležitosť na ataku. Tu v roku 1985 úspešne atakoval Pedro Delgado .A o rok neskôr Robert Millar.
Finále etapy, vrcholiaci na náhornej plošine pri jazere Enola, je ako horská dráha.Dole, hore, dole, hore. “Tie zmeny profilu sú pre vrchára zákerné,” podotkol Eric Caritoux, ktorý si tu vzal vedenie na Vuelte 1984, ale na “tobogane” ho porazil Nemec Raimund Dietzen.
V septembri 2014, pri zatiaľ predposledný návšteve Vuelty na Lagos de Covadonga, tú šliapali vpredu tri Španieli z troch rôznych stajní: Alberto Contador z Tinkoffu, Alejandro Valverde z Movistar a Joaquim Rodríguez z Kaťuše.
Vtedy tu Contador divoko a márne gestikuloval na svoje dva súputníkov, prečo, preboha, nie sú schopní spolupracovať, aby nabehli väčší náskok na muža, ktorý je stíhal: Chrisa Frooma.
Na samom konci etapy čaká veľmi krátka, sedmnáctiprocentní rampa do cieľa.Skôr končili etapy na Lagos de Covadonga až u druhého jazere Ercina, ďalším zjazdom. “Hľadal som tam cieľovú bránu, lenže tá vo vetre a daždi spadla a už ju nestihli vztýčiť,” rozprával o svojom triumfe Robert Millar. “Takže som ani nepoznal, kde končí utrpenie, a nezdvihol som ruky. Až som zrazu uvidel tímová autá, blokujúce ceste. Vida, to bude koniec. Typický španielsky chaos, pomyslel som si. “
Neskôr organizátori presunuli cieľ na slepú bočnej cestičku medzi oboma jazerami, kde koniec asfaltu znamená aj posledné metre závodu.Za ním už je iba pieskom vysypaný a ohraničený malý koridor.
Pred štyrmi rokmi si tú Contador kráčal pre červený dres lídra Vuelty, jeho fanclub skandoval “Contadoóóŕ, Contadóóór, Contadóóór”, ale on sám bol frustrovaný: ” keby sme dnes spolupracovali, mohli sme Frooma zničiť.Takto nič moc nestratil. ”
Napriek tomu zostal Albertovi Contadorovi červený dres až do konca ročníka 2014, napriek usilovnej Froomově snahe, aby to bolo inak.
Len tým podčiarkol doterajšie štatistiku.
trinásťkrát z dvadsiatich prípadov, keď končila etapa Vuelty na Lagos de Covadonga, totiž platilo: Kto tu obliekol dres lídra pretekov, bol jeho majiteľom aj v cieli celého preteku.
Čo na to dnes páni Yates, Quintana, Valverde, López a ďalšie?
“Keď budem mať rovnako dobré nohy ako v sobotu na Praeres, budem spokojný,” hovorí Simon Yates, muž v červenom. “Mám radšej dlhá stúpanie, ako je Covadonga, než tá kratšia ako Praeres, pri ktorých sa veľmi ľahko môžete dostať až za hranu vašich síl. Pripadám si zatiaľ silný, aj môj tím je silný.Ale rozhodne na Vuelte nijako nedominuje. Veď rozdiely v poradí sú stále tak malé. ”
Po pol šiestej večer už tá posledná veta platiť nemusí.
