Tak taká Barbora Špotáková tento rok v Riu nie je. Zatiaľ.
Mnohé je inak ako vtedy. Nielen u nej. Stačí pohľad na Olympijský štadión a toľko prázdnych miest. Vstupenky zostali kdesi u priekupníkov či na pokladniach. Ani olympijský oheň, ktorý vždy motivoval, na ňom tento rok nehorí.
“Táto olympiáda je najmenej olympijská,” porovnáva Špotáková. “Peking a Londýn boli oslavou športu, všetci tam tým žili. Tu chodíte okolo trubiek a Rio hrami nedýcha. ”
Oštep žien už nie je súbojom Veľkej trojky Špotáková, Abakumovová, Obergföllová ako kedysi. Ruska je doma s deťmi, Nemka s ťažkosťami postúpila do finále.A Češka vykladá: “Tentoraz nepretekáte proti dvom osobám, ale proti jedenástim vyrovnaným.”
Kto by čakal, že kvalifikáciu v Riu vyhrá Poľka Andrejczyková, že si v nej vylepší osobný rekord o tri metre a pošle oštep až na 67,11 metra?
“No pekný. Zjaví sa mladá baba a šup, “glosoval vzápätí Špotáková.
Českú Matadorka tréner Rudolf Černý pred kvalifikáciou vyzýval:” Hoď tam 65 a domu. ”
Hodila 64,65, aj keď až druhým pokusom, mala splnené a ocenila: “Ruda mi dodáva pokoj.”
Čo o to, pokojná vskutku je. Ale nabudená, krikľavo, sebavedomá?
“Som skôr ospalá. Chcelo by to trochu života do toho umierania, “hovorí.Vinu kladie časovému posunu, s ktorým sa stále nesžila. “Keď si spomeniem, koľko hodín je v Česku, chce sa mi spať. Zvlášť keď je tu od šesť večer tma a ja pretekáte až o pol desiatej večer. Musím si vziať nejaký kofeín, nejaké nabuzováky. ”
Štyri atlétky sa v Riu pokúšali či pokúšajú o zápis do histórie a víťazstvo na troch olympiádach v rade. Neuspeli už šprintérka Fraserová, vytrvalkyně Dibabaová a guliarka Adamsová. Zostáva len ona.
Tento rok má na konte výkon 66,87. “Musím dať aspon 67. Tam môže visieť medaily. Asi nie zlatá. Ale po všetkom, ako sa sezóna vyvíjala, budem rada za každú placku, “spomenie na február a na zlomenú nohu. Akoby bývalú dravosť nahradila pokorou a skromnosťou.
“Som taká zbábovatělá. Fakt jo…Som naozaj dosť pri zemi. Ale to je aj dobre. Každý večer je u mňa iný. Keď sa budem cítiť pred finále dobre, hneď mi narastú krídla aj viera a pôjdem len po zlate. ”
Zažila už večery, kedy vkročila na štadión a v hlave sa jej usadilo vedomie: A dnes tu neprehraj!
Tak hodila v Stuttgarte svetový rekord. Tak vyhrala po materskej pauze európsky titul v Zürichu.
“Niekedy sa to vo mne všetko spojí. Snáď sa to vo štvrtok spojí. ”
A ak nie…
” Tak to bude ťažký. ”
V tom prípade môže prísť zlyhania ako vlani v Pekingu alebo sklamanie z tohtoročného Amsterdamu.
Trudno spomienky však pred finálovým súbojom rozhodne oživovať nemienila. Naopak. “Snáď sa v Riu konečne dobre vyspím.To mi pomôže najviac, “dúfala.
