Je to len malý kúsok hliny, sotva päťdesiat metrov na sto, a zo všetkých strán pricvaknutý cestami. Skrátka žiadny rozohnal a veľkolepý projekt športoviská. Lenže stačí vliezť medzi tie tri klopené zákruty a sadnúť si doprostred na jedinú lavičku zostavenú z hrubých dosiek. A ako okolité vyrastené brezy zľahka kývajú vetvami vo vetre, máte zrazu pocit, že bikrosové dráha v Jeseníku má svoju poetiku a trochu sa podobá oáze.
Keď budete mať trošku šťastie, uvidíte Romanovi Labounkovou, ako sa po tých klopených zákrutách a skokoch preháňa a lieta na svojom bielom bicykli.A keď ho budete mať veľa ako ja, a teraz vlastne aj vy, oblečie si na seba celkom nový biely dres s dúhovými pruhmi a začne rozprávať, ako sa stala v talianskom Val di Sole majsterkou sveta vo fourcrossu. “Párkrát som v živote plakala, že sa mi niečo nepodarilo. Alebo naopak, keď sa niečo podarí deťom, ktoré trénujem. Ale po mojom úspechu mi kvapol slza prvýkrát, “priznáva Romana Labounková.
Nečudo, veď o titul majsterky sveta usilovala dlhých desať rokov. Práve toľko ich uplynulo od jej prvej účasti na šampionáte, symbolicky práve vo Val di Sole. Úspech navyše prišiel v okamihu, keď sa s vrcholnou kariérou už pomaly lúčila.Bikrosu vlani zamávala a na horskom bicykli plánovala jazdiť len toľko, čo jej dovolí profesie fyzioterapeutky.
Technika a čistá hlava </h3 >
Na začiatku sezóny sa rozhodla obísť svetovou sériu vo fourcrossu, čo obnášalo závody v Nemecku, Škótsku a Poľsku. Na všetkých dokázala zvíťaziť a cesta na šampionát bola voľná. “Fourcross je našťastie hlavne technický šport a technika sa len tak nezabúda. Z toho ťaží, a tiež z dobrých štartov, inak cítim, že s kondičkou je to zlé.Pri bikrosu by som prežila v prvej zákrute, “smeje sa.
Na bicykli sa zviezla len pri koučovanie jesenických nádejou, ale pre fourcross to toľko nevadí, trať plná klopených zákrut a prekážok vedie zhora nadol. “Čas na tréning moc nebol, ale na druhú stranu som mala celkom čistú hlavu vďaka tomu, že šport nebol taká priorita. Vlastne som si išla preteky užiť a oddýchnuť si z práce. Je to iná situácia, ako keď sa človek na šport sústredí, “vysvetľuje.
Vo Val di Sole na ňu čakala nová trať, organizátori ju museli po minuloročnom šampionáte kompletne prestavať.A zoznámenie bolo pre Labounkovou málom celkom tvrdé, keď v tréningu išla pár metrov len po prednom kolese na hranici pádu, nakoniec však zložitú situáciu zvládla ustáť. “Pre dievčatá tam boli veľa ťažké pasáže. Hneď na štarte bol veľmi ťažký drop dole, práve tam som sa v tréningu skoro prizabil. Zvyšok dráhy bol veľa sťažený, ale to mi vyhovovalo, pretože bola technicky náročnejšie a mala viac skokov.Z prestavby som ťažila, “uvedomuje si Labounková.
Na štarte tiež chýbala obhajkyňa a štvornásobná majsterka sveta, Austrálčanka Caroline Buchanan, ktorá po dopravnej nehode z kraja roku musela na operáciu s prasknutú hrudnou kosťou a po dlhej rekonvalescencii začala jazdiť až mesiac pred šampionátom. “Myslím, že prípravu smeruje k olympiáde, kde chce štartovať v bikrosu a zvažované disciplíne freestyle BMX. Ale aj keby prišla, bola by konkurencieschopná. Nemôžem povedať, že by aj skôr bola o level inde, “premieta.
Teraz nespadne, teraz nie
To však neznamená, že jej nervy nezačali počas závodu pracovať. V minulých rokoch získala štyri medaily, vlani bola strieborná.Keď tentoraz vyhrala kvalifikáciu a hladko postúpila až do finále, zrazu bol cieľ znova blízko. A možno už naposledy. “Celú finálovú jazdu som išla prvý a stále dookola si hovorila, teraz nespadne, teraz nespadnú ‘.Sústredila som sa ako nikdy, aby som neurobila zase nejakú stupídne chybu, ako sa mi to už skôr stalo, “rozpráva.
Akonáhle však prežila prvé dve zákruty, kde sa pravidelne dejú najrôznejšie nečakané veci a nie je tam núdza o strkanice, nechala ostatné súperky za sebou. “Vedela som, že spodná časť trate mám rýchlejší ako dievčatá, takže stačilo ísť si to svoje a neurobiť nejakú chybu,” líči, čo sa jej preháňalo hlavou, keď letela na bicykli po trati zaliate umelým svetlom a okolo revali tisíce fanúšikov.
Najväčšie súperkou bola v tú chvíľu sama sebe. Stále sa jej vracala spomienka, ako predvlani pri finále spadla z prvého miesta. “Pomohla mi aj tá pokojnejšie hlava, kedy sa človek na šport toľko nesústredí, nerieši ho. To mi v minulých rokoch chýbalo.Veď hlava je základ vo všetkých športových odvetviach a koľkokrát to môže prevažovať aj kondíciu a športový výkon, “pripomína Labounková. Jesenická bikerky má za sebou skvelú kariéru, medailu z majstrovstiev sveta má aj z bikrosu, v ktorom štartovala aj na olympiáde v Londýne. Až dúhovým dresom z fourcrossu ale dostala báječný punc. Oslavy začali hneď na stupňoch víťazov. “Úplná eufória. Oslávili sme to s ostatnými pretekármi hneď prvý večer a dres skončil poliaty šampanským. Ale bolo to decentné, žiadna hanba, u mňa to nemusí byť nutne spojené s alkoholom, “vysvetľuje.
Takto to malo byť
Ako to už býva, k bicyklu a pretekanie pomohla Romane Labounkové náhoda a súhra šťastných okolností.Bikros priviedol do Jeseníku v roku 1993 Jiří Heger a spoločne s ďalšími nadšencami tu začali na kraji mesta stavať dráhu. “Môj tatko bol jeden z nich. Brácha začal jazdiť, a tak som s nimi začala v šiestich rokoch chodiť na tréningy. Páčilo sa mi to a chcela som jazdiť taky. Naši súhlasili, že mi koleso kúpi, ale pod podmienkou, že budem jazdiť aj po pretekoch. Prvý rok som skôr padala, ale ten druhý už som v Česku jazdila finálová umiestnenie, “spomína na začiatky.
Napriek prvým úspechom skúšala aj iné športy, jazdila na lyžiach a hrala basketbal. “Robila som toho veľa, napríklad do jedenástich aj balet, čo málokto vie. Bol to presne ten prípad, kedy som na predstaveniach mala zodratá kolená z bicykla, až sa ma niekedy pýtali, či mi doma niečo nerobia.Nič ma ale nebavilo toľko ako bikros, a tie úrazy k nemu skrátka patrí, “s úsmevom krčí ramenami.
Z Jeseníka sa Romana Labounková vyjazdil do Európy, až do devätnástich rokov sa pripravovala hlavne na zakrútené miestnej dráhe sa tromi klopenými zákrutami. Len počas zimy ju pravidelne vymieňala za prípravu vo Francúzsku, Taliansku či Švajčiarsku. “Nie je to dráha svetových parametrov, ale vtedy to stačilo. Ešte pred pár rokmi to bola špičková trať, teraz už je to s tou svetovosti horšie, náš šport prekonal veľký vývoj. Najviac asi chýba veľký starťák, z ktorého sa jazdí svetové poháre a olympiáda. Má osem metrov a je tak prudký, že človek trikrát šliapne a jede šesťdesiat.Ale taký nie je v celej republike, “spomína veľký český deficit.
Zo severu Moravy odišla na vysokú školu do Brna, pravidelne obchádzala svetové poháre aj šampionáty, bola aj pri premiére bikrosu na olympiáde v Londýne, ale potom prišli problémy s achilovky. “Bol to začarovaný kruh. Stačilo chvíľku trénovať a dostala som zápal, a tak stále dokola. Dva tri roky som nemala dobré a v roku 2015, kedy som navyše robila štátnice, už som bola dosť nalomená, že sa na všetko vykašlem. Potom sa mi ale zadarilo na Európskych hrách v Baku, kde som síce spadla, ale výkon ma uspokojil. Povedala som si, že to ešte skúsim, a začala sa kolu viac venovať.Myslela som aj na nomináciu do Ria, ale tam už to kvôli rôznym okolnostiam nevyšlo, “naznačuje.
Podarilo sa jej vrátiť na špičkovú úroveň, potom ale prevážila túžba venovať sa fyzioterapiu. Samotné pretekanie je práca na plný úväzok a s prácou už nešlo skĺbiť. S bikrosovej kariérou sa rozlúčila 5. miestom na pretekoch Európskeho pohára a nechala si len horský bicykel. “Sna o dúhovom drese sa stále nevzdávam,” hovorila vlani po minuloročnom striebre.
A tento rok sa jej konečne splnil. “Určite to takto malo byť. Som rada, že som vydržala, pretože toto sú chvíle, pre ktoré športovec žije. Nie len cieľ a víťazstvo, ale aj samotná atmosféra závodu.Sme malý šport, takže tie tisíce fanúšikov si vychutnáme, “vysvetľuje.
Pozvánky z Kanady i USA
Aj keď pretiahnuť cez hlavu biely dres s dúhovými pruhmi platí v cyklistickom svete za tú najvyššiu métu, nie je s ním vo fourcrossu spojená žiadna kolosálny finančná odmena. “Niektorí sponzori sa ozvali, snáď budú aj nejaké odmeny zo zväzu, ale nie sme tak veľký šport, takže to nie sú ani žiadne veľké sumy,” priznáva Labounková.
A druhým dychom dodáva, že ani sama neuvažuje nad tým , ako úspech využiť na vylepšenie sponzorských zmlúv alebo podpisu nových. “Posledné dva tri roky som tyhle aktivity očesala.Sponzorstvo má nevýhody v tom, že sa mu musíte venovať, a ja nie som človek, ktorý by sedel pri sociálnych sietí a ládoval je fotkami a statusy. To ma na športu nebaví. Radšej sponzorov toľko nemám a robím samotný šport pre radosť, než aby som trávila večery pri počítači, “vysvetľuje.
Aj tak jej titul prináša zaujímavé výhody v podobe pozvánok na tie najprestížnejšie podujatia. “Môj vysnívaný závod je Crankworx v kanadskom Whistleri plný netradičných disciplín. Tam ma zrovna pozvali, ale bohužiaľ toho nevyužijem, pretože v rovnakom termíne organizujem kemp pre deti a rušiť ho kvôli tomu nebudem. Trebárs to vyjde budúci rok, “premieta.Všetko si plánuje vynahradiť na svetovom šampionáte v pumptracku, teda disciplíne, ktorá namiesto šliapania využíva ako hnaciu silu “pumpovanie” telom hore a dole.
“Je to v októbri v Amerike, všetko organizuje Red Bull a myslím, že to bude pekná akcia, kde sa preženú jazdci z rôznych disciplín – cross country, fourcross, bikros alebo freestyle, môžete ísť na akomkoľvek bicykli , “vysvetľuje zanietene. Z toho je jasné, že po tých desiatich rokoch sa vo Val di Sole pre Romanovi Labounkovou nič neuzavrelo. “Uvidíme. Ešte som nepovedala ani áno, ani nie. A nebudem to hovoriť. Uvidím, aká bude budúci rok konštelácie, a podľa toho sa rozhodnem.A tiež podľa toho, koľko budem mať v práci dovolenky, “hovorí so smiechom.
